Matúš Šimončič
Statická robota. Hľadím na ničotu za veľkými sklenenými panelmi. Tenké plastové predely spolu s tlstými stĺpmi už mám akoby vypálené do očí. Prítmie a statickosť obrazu za sklom pôsobí beznádejne ponuro. Jediné, čo ma drží pri zmysloch, je šum automatov s občerstvením.
Okrajom oka pozriem na hodiny a v mysli začnem odpočítavať sekundy. Môj odpočet skončí na 26, keď sa spoza dverí vynorí vysoký mohutný chlap s klobúkom na hlave.