Ráno, päť hodín miestneho času a mesto žilo, akoby bol deň v plnom prúde. Niet divu keď sa na rozlohe 1480 km2 tiesni cez dvadsať miliónov ľudí. Mravenisko. Môj nos má viedol do varu, miestnej hlavnej tržnice, kde sa predávalo všetko, čo bolo ešte pred chvíľou živé.
Pak prišel ten otrasný zážitok: v ušiach mi ešte dlho bude znet békot predcízne zťatej hlavy ovečky, ktorú jedným rýchlym švihom niečoho, čo sa podobalo meču samuraja, miestny mäsiar pripravil o život. V priamom prenose.
Uf...
Pach krvi, mäsa, rýb, zmiešaná vôňami všetkých možných korenín, čajov a čerstvej zeleniny sa niesol vzduchom medzi úsmevmi miestnych ľudí v teplom decembrovom ráne, ako predzvesť krásneho slnečného dňa.
Ani neviem, ako som sa tam dostal, ale najednou som stál pred malým ášramom červeno - bielej farby, posiaty hákovými krížmi, ktoré boli akosi ináč umiestnené, tak, tak dokriva. Nie po nacisticku, ako nám ukazovali v škole na hodinách dejepisu, ale po indicku. Celý chrám zvonka bol temi kríži pomaľovaný. Boli vytesané aj do schodov, ktoré sa v tejto skorej rannej hodine plnili veriacimi.
Vmiesil som sa do davu. Komické: blonďák z modrými očami sa vmiesil do davu čiernookých snedých až čiernych Indov. Aké nenápadné.
No oni všetci, si ma vlastne ani nevšímali. Bola mi jasné, že majú svoj cieľ, nájsť pokoj a očistu vo svojich dušiach.
Pristúpil som k oltáru, ktorý bol umiestnený ako u nás, v strede miestnosti nie väčšej, ako obývačka v bežnom panelákovom byte. Uprostred sa týčila pozlátená socha Budhu. Čo ma hneď udivilo bolo to, že bolo možné ísť za oltár, teda za Budhu.
Veriaci si brali do ľavej ruky z pripraveného vreca za hrsť ryže , prešli poza sochu vracajúc sa k niečomu čo mi veľmi pripomínalo školskú lavicu, len nohy to malo oveľa vyššie. Doska lavice bola až do výšky pŕs. Tam sa zoraďovali ako vojaci vedľa seba, ryžu rozprestreli pred seba ,stále ľavou rukou a keď ju mali pekne zarovnanú do tvaru trojuholníka špicom smerom k srdcu začali po jednotlivých zrnkách pravou rukou vracať zrnko po zrnku späť do ľavej ruky a pri tom im pery ako nemým, bez slov tancovali na tvárach.
Modlili sa.
Vnútorne vyrovnaný s kľudom na duši som stál a ešte dlho sledoval toto lásky plné predstavenie indických veriacich.
Ďakujem že som stretol vieru...
