Len čo sa teda za ním zatvorili dvere, ešte takmer za vidna som vliezla do postele. Psovi som vysvetlila, že ďalšie večerné venčenie dnes výnimočne nebude a musí vydržať do rána. Malý bradáčik pochopil, skrútil sa vedľa mňa a zaspal.
Bola už poriadna tma, keď ma zobudilo jeho vrčanie. A vzápätí sa ozvali divné zvuky smerom z balkóna obývačky. Zlodej! Alebo opitý sovietsky súdruh vojak! Je potrebné vysvetliť, že sme bývali na prízemí, takže vyliezť na balkón nebol žiadny problém. No a písal sa jún roku 1989 a v tom čase boli u nás kasárne "spriatelenej" armády. Jej príslušníci si našou ulicou skracovali cestu domov z nočných alkoholových záťahov. A vyvádzali veru všelijaké neprístojnosti.
Hlavou mi začali víriť myšlienky na najlepšie riešenie situácie: od hysterického revu, cez volanie príslušníkov Verejnej bezpečnosti až po vlastné spacifikovanie útočníka pomocou panvice a psa (však má obranárske skúšky).
Rýchlo zvíťazila posledná možnosť. Potichu som sa presunula do kuchyne, uchopila "zbraň" a privolala psa. Spolu sme sa opatrne priblížili k dverám obývačky. To už votrelec vytláčal malé balkónové okno smerom dnu a snažil sa prepasovať do bytu. Tisíckrát som vravela manželovi, že zatváranie na ňom treba opraviť, že je to nebezpečné, keď je len privreté. "Veď počkaj zajtra! Ty si chľastáš a ja tu nasadzujem svoj život!"
Votrelec bol už jednou nohou v obývačke a otočený chrbtom ku mne sa snažil preniesť cez okno dnu aj druhú nohu. Teraz alebo nikdy! Rozsvietila som svetlo a pes na pokyn "zadrž" vyrazil do útoku, a ja s pokrikom "sviňa zlodejskááá" vzápätí za ním. Prásk mu po chrbte. Pes uskočil , votrelec sa sklátil dnu, otočil ku mne, zagúľal "kučeravými" očami a vyčítavo zajachtal: "Nno prrossím ťa, ty hneď všetko drramatizuješš!". Tým nočným návštevníkom bol totiž môj manžel.
Na otázku prečo neprišiel domov dvermi odpovedal logicky: "Ssom ssi zabudol som si kľúče a nechcel som ťa budiť."
