Trojhodinová cesta prebehla podľa očakávaní. Celú sme ju prespali.
Ale ten budíček? Victoria Station vo svojej plnej kráse, davy ľudí prúdiacich všetkými smermi. Ak máte rozum, nehrajte sa na turistov v Londýne práve v nedeľu. Náš cieľ bol jasný, Sky Garden. Len cesta k nej až taká jasná nebola.
„Vytiahni konečne ten mobil a zapni navigačku!”
Počujem trošku hysterický hlas mojej kamarátky za chrbtom. „Malo by to byť niekde tu,” hovorím, ale pre všeobecné blaho počúvnem.
Sky Garden je niekde nad nami v jednom z tých najvyšších mrakodrapov, aké som kedy vôbec videla. Kamoš Google a pozostatky logického uvažovania nás nakoniec doviedli k cieľu, alebo lepšie povedané 35 poschodí pod cieľ.
Ak by nás vtedy niekto pozoroval, určite by si povedal, že toto je prototyp turistu. Dve baby ovešané batohmi s foťákmi na krku zízajúce vysoko hore do neba, sánky niekde na úrovni kolien, a ešte k tomu vydávajúce divné zvuky v ešte divnejšom jazyku.
S mottom “SAFETY FIRST”, tak typickým pre Anglicko, nás prehľadali od hlavy až po päty. Spolu s ďalšími sme celé bez seba nastúpili do výťahu. Nevedela som, že k oblakom sa dá dostať tak rýchlo.
Hore na nás čakala mestská džungľa. Papradie, bambusy a vlastne zeleň všetkého druhu na jednom mieste. Nevedeli sme, kde sa skôr pozerať, prechádzali sme sa snáď do nekonečna. A to človeka unaví.
„,Aha! Tam je kaviareň a majú aj ten mrkvový koláč, čo zbožňuješ.” Nika ma ťahá za rukáv.
O pár minút sme si už niesli svoje raňajky a hľadali miesto, kde sa môžme zložiť.
Mala som pri sebe najlepšiu kamarátku, obľúbenú sladkosť, kávu a podomnou sa rozprestieralo to krásne mesto ako na dlani. Čo viac som si mohla priať? Možno už len vytiahnúť skicár a celé si to nakresliť.
