Zobudila som sa v jeho byte, v jeho posteli, s korenistou vôňou mužského parfému na vankúši. Často ma tu necháva samú. Cez deň si tu môžem robiť čo chcem, v noci si so mnou on môže robiť, čo chce. Je to niečo ako nepísané pravidlo.
Zhadzujem zo seba ten jediný kus látky. Hodvábna košeľa, ktorú som si včera zobrala z jeho šatníka, teraz leží na podlahe pred sprchou.
Zmývam zo seba zvyšky poslednej noci, na zápästiach mám stále blednúce odtlačky, inak vyzerám ako predtým. Osuším sa, ale uterák nechám v kúpeľni.
V tomto byte sa až na pár kúskov koncept oblečenia veľmi neuznáva.
V spálni na kresle vidím balík, ktorý som si predtým nevšimla. Je na ňom štítok s mojím menom. Otváram ho.
Vnútri vidím uniformu, vyzerá byť policajná a na nej odkaz.
„Putá sú fajn, ale mali by sme sa k nim aj správne obliecť. Tvoj T.“
Veď som povedala: Až na pár kúskov.
