A tak nás vítal neporiadok, vysoká, vädnúca burina, v ktorej prevládala húština páliacej pŕhľavy. Všade sa povaľovali zvyšky tekvíc, z ktorých povyberali len jadierka a zvyšok ostal tak ... však nech si príroda poradí.
Uprostred tejto spúšte kraľoval staručký trabant. Svojou ošumelosťou konkuroval chalúpke s poopadávanou, vari trojfarebnou omietkou a vytlčenými oknami. Pobrali sme sa ďalej, do humna, ako Záhoráci hovoria poľu za domom. Všade nás sprevádzala nepokosená a nevytrhaná vysoká burina, ktorú nedokázali spáliť ani prvé nočné mrazíky. Pole vyzeralo podobne ako dvor, možno ešte horšie, lebo sa naň chodilo menej než do dvora. Stála tam ešte polorozpadnutá šopa, vlastne to boli iba štyri drevené stĺpy, na ktorých bolo čosi ako strieška. Vraj tam ukladali seno, keď ešte domáci chovali v maštali býky. A tam sme ju zbadali prvý raz. Opretú o zvyšky šopy, starú, vetrom a nepohodou i jesenným počasím okmásanú starú slivku, jediný strom v celom veľkom humne. Dosť sme sa čudovali, že vôbec stojí, pretože kmeň mala neskutočne bútľavý. Nedokázali sme si predstaviť, že by mohla na jar zakvitnúť a na konci leta priniesť úrodu. Majiteľ však celkom vážne tvrdil, že toto leto zarodila.
Keď sme druhý raz pozreli na starú slivku, bola už naša. Ako aj celá usadlosť. Rozhodli sme sa, že z tejto ošumelej, schátranej a zaburinej chalupy a poľa spravíme svoje rodinné sídlo. Pustili sme sa do práce, práce, práce... A pomaly, pomaličky sa chalupa začala meniť na chalúpku a spustnutý pozemok na trávnik a na záhony s kvetmi, a kríkmi a ovocnými stromčekmi i okrasnými drevinami. Potom sme rozhodli, že skúsime zachrániť starú slivku. Našťastie sa opierala o šopu, lebo ináč by ju už istotne vietor zlomil alebo vyvrátil. Kmeň mala takmer úplne dutý a vrchol uschnutý. Suché konáre jej vrcholca sú v otvorenom priestore najvyšším bodom lákajúcim množstvo vtákov, aby si tam posedeli, zaspievali a rozhliadli sa po okolí. Preto sme sucháre nespílili (a vlastne, ani sme netušili, ako sa k nim dostať). Poradili nám, aby sme kmeň stiahli kovovými obručami. Vraj to starkej troška pomôže znášať ťarchu vysokej a košatej koruny. Urobili sme to. Pritom sme po kmeni všelijako búchali, klopkali, opierali sa o oň, ba spílili sme aj nižšie obschnuté konáre. A vtedy slivka vydala svoje tajomstvo. Tajomstvo, ktoré chránila možno aj sto rokov (teda, necelých). Odkiaľsi vypadol dáky zošitok. Členská legitimácia ČSSD! So stanovami i členskými príspevkami. Patrila mladému mužovi, pôvodnému majiteľovi domu i humna, kde sa hrdá slivka vypínala. Členské, halierové príspevky platil pravidelne. Čo ho asi prinútilo schovať stranícku legitimáciu? A kedy to bolo? Zabudol na ňu? Nechal ju tam naschvál? Ťažko nájsť odpoveď čo len na jedinú z týchto otázok. Stará slivka to určite vie, ale nič nám nepovie. V nápore vetra jej dutý kmeň zastoná, olistená koruna čosi spokojne zašumí. Suchý vrcholec vábi vtáčatá.
Manžel opatroval nález ako muzeálny exponát. A žiadnej návšteve sa ním nezabudol popýšiť. Tajuplný pocit sme prežívali pri čítaní a obracaní zaprášených strán. Akoby sme odhaľovali časť osobnosti človeka, ktorý žil a hospodáril na tomto mieste na prelome 19. a 20. storočia. A podľa rozprávania pamätníkov, bol to vynikajúci hospodár. Vo dvore i v humne mal vždy poriadok. Statok vzorne opatrený, pole obrobené.
Prichádza jar, a naša stará slivka sa nám chce odvďačiť za starostlivosť, ktorú sme jej venovali. Rozkvitá! S každým novým rozvíjajúcim sa púčkom nám poodhaľuje tajomstvá svojho života. Rozpráva, ako ju mladý hospodár zasadil, a keď prvý raz rozkvitla ako nevesta, priviedol si odkiaľsi z kopaníc do domu skutočnú nevestu. Obaja usilovne pracovali na poli, v dome i v maštali, až bolo radosť pozrieť na všetko, čoho sa dotkli. Mladý sedliak mal na tie časy aj nezvyčajnú záľubu. Venoval sa totiž včelárstvu a pestoval kaktusy. Mnohí na dedine v tom čase ani netušili, že také rastliny vôbec existujú. Aj mladá nevesta sa časom spriatelila a zžila s dedinou. Vedela poradiť i pomôcť keď bolela hlava, keď sa ťažko dýchalo, keď bolelo brucho či žalúdok, keď sa zapálila rana... Zázračné bylinky nielen že chodila zbierať na breh Moravy a do neďalekých lesov, ale ich aj pestovala. Na poli aj v kvetináčoch. Repík, pamajorán, skorocel, divozel, mätu, materinu dúšku, ľubovník, fenikel, rutu, šalviu, betoniku, rumanček... A okrem toho vedela nádherne vyšívať. Ináč ako ženy v dedine. To všetko šepotali rozvíjajúce sa biele slivkové kvety.
Dýchla na nás minulosť. Úžasné! Neopakovateľné!
Celé roky sa manžel láskal so staručkou slivkou, pri náporoch vetra tŕpol, či sa nezlomila, podopieral ju dlhými doskami, len aby sa pahýle bútľavého kmeňa nelomili pod ťarchou slivkami obsypanej koruny. Nepočúval dobre mienené rady, že slivku by bolo vhodné spíliť. „Spílim ju, spílim,“ sľuboval, „ale až keď v jednu jar nerozkvitne.“ A to sa nestalo. Každú jar slivka rozkvitla a v jeseni priniesla bohatú úrodu. Beh času je však neúprosný. V tú jar zatvoril rozčítanú knihu manželovho žitia. Pozerali sme smutne na slivku, ktorá nebezpečne začala k zemi skláňať korunu. Nerozkvitala. Nepotešila nás jediným bielym kvetom. Najstarší vnuk prechádzajúc popod ňu zdvihol ruku a potiahol suchý, ovisnutý konár. Slivka zavzdychala, zapraskala a zrútila sa na trávnik ako podťatá. Náhoda? A možno ani nie. Žeby predsa len bolo niečo medzi nebom a zemou?
