Ťažko nájsť rozumné vysvetlenie, ale... stalo sa. Prežili sme spolu nádherných 45 rokov.
Čas, ten starý muž s kosou sa na nás usmial, aby vzápätí vyšľahlo z jeho úst pálčivé a bolestivé zahrmenie.
Krátko po svadbe manžel ťažko ochorel. Jeden deň sa zdalo, že liečba speje k zdarnému koncu, druhý deň nebolo po optimizme ani stopy. Mocný chlap sa mi pred očami strácal...
Dni plynuli, nádej odchádzala...
A potom sa to stalo! Zobudila som sa uprostred noci s pocitom nesmiernej úľavy, s jednoznačným presvedčením a pevnou vierou, že všetko sa k dobrému obráti. Úžasný, intenzívny, oslobodzujúci a skvelý pocit po dňoch naplnených beznádejou. Trvalo to ešte dlho, ale manžel sa úplne uzdravil.
Prešli roky a choroba sa rozhodla zopakovať si s ním svoj diabolský tanec.
Teraz som už vedome čakala na pocit úľavy zvestujúci dobrú správu a prinášajúci nádej – márne...
Bolo dotancované...
