Moje telo strácalo rovnováhu a pomaly vypovedávalo funkciu. Medzi hlučnými ranami kladivom do mojej hrude som počul jej krik, aby prestal. On však mlátil ďalej, až kým si nebol istý, že je po mne. Svetlo zhaslo a prestal som fungovať.Až doteraz. Ako je možné, že znovu cítim? Moja chrbtica a nohy sa dotýkajú chladného koženného povrchu. Cítim vibrácie od hlavy až po končeky prstov. Systém sa pomaly spamätáva. Už môžem hýbať rukou. Zovieram ju v päsť, ale narážam na niečo mäkké. Jej prsty jemne stláčajú senzory pod silikónovou pokožkou. Impulzy známeho dotyku zobúdzajú spomienky v hĺbke mojej pamäti. Zmyslová sústava už takmer úplne funguje. Cítim sterilný pach jej pracovne, ktorý sa obmieňa s vôňou jej vlasov. Šepká mi do ucha: ,,Už nás nič nerozdelí.’’
Nadobudol som k nej emócie mimo môj pôvodný program. Moje syntetické pery cítia dotyk tých ľudských.
Už chýbajú len oči. Trpezlivo čakám, až mi vymení rozbité kamery a uvidím ju v celej jej kráse, ďakujúc jej za druhú šancu žiť.
