Pravá labka mi dopadá
do šuchotavého lístia.
Ach, aká paráda -
zľadovatelý betónový povrch vždy tak bolestivo oziaba.
Sa otrepem a vykročím rovno za nosomdo húštiny pod mostom -
vytvoreným povaleným kmeňom.
Je to tu zastreté premenlivým tieňom.
Hýbe sa sprava doľava
a mňa zaujme záplava
vône prichádzajúcej spod blata.
Čuchám - a už už sa rozbieham pomedzi pozrážané stromy, keď sa k môjmu sluchu
na vlnách rozbesneného vzduchu
privalí slabý tón -
akoby ma volal on -
načo sa mi hybné telo inštinktívne stáča,
smeruje za zvukom.
Rozklusávam sa do holej stráne.
Všetko lístie zostalo pod ňou rozfúkané.
