Pri jednom dome stál vysoký mohutný strom, kde v korunách mal hniezdo
uškriekaný drozd. Každé skore ráno budil svojím spievaním všetko naokolo.
Jeho bodom záujmu bola mačka, ktorá denne vysedávala za zavretým oknom na
druhom poschodí. Drozd sa každý deň pyšne pohupoval na konári v úrovni jej oči a
občas sa aj odvážil priletieť na parapetnú dosku. Najprv tam len tak sedel, časom sa
aj začal vyzývavo prechádzať, no vrcholom jeho drzosti boli nálety smerujúce na
bezradnú mačku za oblokom. A keďže mačky sú od prírody lovci, ona sa ho snažila
bezvýsledne polapiť. Jeho každodenná provokácia ju netešila. Drozd sa len chechtal
a vysmieval sa bezmocnej pozorovateľke. "Chyť si ma, chyť si ma, ja si tu tak pekne
poletujem a ty s tým nemôžeš nič robiť".
No jedného dňa, pri jeho obvyklej zábavke si nevšimol niečoho, na čo potom
doplatil. Mačka ako vždy vtáčika sledovala. A on, odvážlivec, poletoval sem a tam, z
konára k domu. A keďže bol teplý slnečný deň, jej okno bolo otvorene. Drozd si
prisadol a bezočivo hľadel na mačku. Tá sa zrazu prikrčila, roztiahla zreničky, a keď
to dotieravec najmenej čakal, skočila. "Chytila som si ťa, ja si tu tak pekne sedkám a
ty už s tým nemôžeš nič urobiť.”
Ponaučenie: Zbytočná provokácia sa môže obrátiť proti tebe.