Kliknutím prsta na google- mapách zasvietilo neďaleké mestečko Anzio, vraj krásna piesočná pláž a prímorský život. Paráda! Spievajúci tínedžeri vo vlaku nás hneď uviedli do talianskej nálady.
Prešlo pár hodín, mali sme za ušami kopu piesku a cestovín, vraj: “Poď Danka, urobíme si fotošúting na skalách!” Najviac profesionálne ako sa dalo, ja ako model, Nina ako fotograf, sme sa vyštverali na skaly.
Cítila som sa strašne sexy, chápete, morský vietor, opálená pokožka, vlasy plné soli. Tvárite sa, že jediný váš problém je, že neviete aký druh ovocia si kúpite na neďalekom trhu. Z tohto bezstarostného omámenia nás vytrhlo spod skál ozývajúce sa: “Ciao! Ciao!“
Pohľad na nádherných tmavovlasých Talianov nám ihneď zmenil plány na pár nasledujúcich hodín. Lesklá pokožka od poludňajšieho slnka, ruky-nohy zapojené do živej konverzácie, keďže aj základné anglické How are you? vyčarilo na tvárach vážny výr:z nepochopenia. Naraz nás začali volať smerom ďalej od pláže. Radosť vystriedali pochybnosti.
“Myslíš, že je to dobrý nápad?” pýta sa ma Nina.
“Ak sa niekde vo svete chcem nechať uniesť, tak je to Taliansko!” odpovedám a už aj našich novonájdených kamarátov nasledujem k skalám. Bolo vidno, že sa tu vyznajú. Určite domáci. Ľudia užívajúci si mora sa preriedili, okrem nás a troch Talianov tam už nebol nikto. Pred nami sa v skalách objavil otvor. Vošli sme dnu, neuveríte, čo sme tam videli. Nekonečná spleť jaskýň. Rôznymi otvormi presvitalo svetlo a vrhalo strašidelné tiene. Boli tam fresky povytesávané do skál, ktoré znázorňovali rôznych ľudí s čelenkami na hlavách a v dlhých bielych róbach. Zalial nás pocit niečoho tajomného a starovekého.
Chalani nás s úsmevom a posunkami rúk viedli chodbami až niekam hlboko do útrob jaskyne. S Ninou sme stratili pojem o čase a priestore, kroky sa ticho ozývali okolo nás a tma sa stupňovala. V tomto bode som už netušila ako hlboko sme zašli a v hrudi sa mi začal dvíhať strach.
Z ničoho nič niekto z chlapcov zvolal niečo, čo znelo ako: Fuggire!
Podľa zvuku som rozoznala, že utiekli preč. Nachvíľu sme tam s Ninou v úplnej tme osameli.
“Myslíš, že si z nás len robia srandu?” opýtala sa ma s trasúcim sa hlasom. “Toto rozhodne ako sranda nevyzerá!”
Náhle sa z vedľajšej chodby odrazilo žlté svetlo a s fakľou v ruke z nej vykráčali všetci traja mladí Taliani.
Okolo nás sa objavila scenéria starého rímskeho paláca a stĺpov, ktoré nás veľkolepo obklopovali. Strop bol taký vysoký, až naňho takmer nedopadalo svetlo ohňa. Niečo neskutočné! Myslela som si, že sa mi to sníva. Giacomovi, Francescovi a Lucovi svietili oči pýchou, že ich malý nápad nás dokázal takto ohromiť.
Teraz už s úsmevom a bez strachu sme vypochodovali von z jaskyne. Na oblohe pomaly začalo zapadať slnko a my s Ninou sme vedeli, že sa musíme v bezpečí ešte dopraviť do Ríma. Celý tento deň nám prišiel takmer neskutočný.
Sadli sme si do vlaku a so zatajeným dychom sme googlili, čo tie jaskyne boli zač. Finálne zistenie nás uchvátilo ešte viac ako samotný zážitok- tajné jaskyne šialeného rímskeho vládcu Nera.
