Pot. Kropaje potu. Všade cítiť nervozitu. Okolitá vypätá atmosféra mi nepridáva na už dosť vybičovaných emóciách. Je teplo. Uvažujem či je to vzduch prehriaty tropickým letom, alebo to stiesnené prostredie zohrievajú moje pulzujúce nervy. Pri každej zastávke je to len a len horšie. Horúce kvapky, ktoré mi stekajú po chrbte, akoby sa po pár centimetroch priam vyparovali. Aj zrak sa mi rozostrel. Potrebovala by som si utrieť čelo, no nedá sa. Hlavou sa mi ženie či to už nepreháňam. Či na to vôbec mám a to ma zneistí. Musím byť obozretná. ,,Sústreď sa Viktória“, zaševelím si. Opäť červená. Musím sa silou mocou dostať na semafor prvá. So strachom aj adrenalínom zároveň, sa predieram vpred ako rozzúrený býk. Viem, že nekonám správne. Oranžová. Som pripravená toto odpichnutie vyhrať. Zelená. V tom mi sekne jednotku. Ach. Atmosféra na semafore sa vyostruje a tlmene počujem výkriky a hlasité trúbenie. Nevadí. Zachovám si chladnú hlavu, stlačím spojku, ešte raz jednotku, spojka do záberu, prikrčím sa, pridám plyn. Som opäť v hre.
Jedným oroseným okom si musím sledovať pravý späťák a druhým výmoly a diletácie, na ktorých sa šmýka ako v zime na korčuliach. Môžem. Podradím, vyhodím smerovku, idem. Nervóznych ponáhľačov obieham zľava – sprava. Nedávam im šancu. Pár z nich malo ašpiráciu ma predbehnúť, no ja som sa len zazubila. Škoda, že tieto víťazstvá Lary Croftovej zostanú len v mojej helme. . ,,Nemala by si... Správaj sa ako žena... Buď zodpovedná... Čo si pomyslia o tebe ľudia...“ Víri mi hlavou. Tie súdiace vety od môjho okolia si prehrávam stále dokola.
Každý meter na mojej dvojkolesovej parťáčke je pre mňa ako malý manifest. Ako ženská revolúcia zahrabávajúca všetky rodové stereotypy. Jazdím za seba. Jazdím za vás milé dámy. Revajúcim výfukom kričím do sveta, do spoločnosti, že zmôžeme toho viac. Girl power! Nabrala som odvahu a každým metrom ma viac baví žiť. Každým otočením plynom som šťastná, že môžem. Občas si aj zakričím: ,,yeaaah!“ Nervozita z prvých kilometrov na motorke postupne opadáva a ja sa presviedčam, že začať jazdiť nemohlo byť lepšie rozhodnutie. Vyburcované emócie sa ustálili a cítim už len chtíč a adrenalín. Takto je to správne. Našla som svoj pocit slobody vo svojom svete. Vo svete, ktorý ohraničuje plexisklo helmy a tlmiace vankúšiky. Porovnateľná veľkosť sveta, v ktorom žili ženy donedávna. Rozprávali a nikto ich nepočúval. Aj ja rozprávam do helmy a nikto ma nepočuje. Hľadáme rôzne formy sebavyjadrenia. Ja som ju už našla. Nenechala som sa odradiť názormi iných. Mohlo by to byť mementom každej ženy. Ten scenár nie je vopred napísaný. Píšeme si ho samy.
Zastavím na parkovisku. Pod masou chráničov a hovädzej koži nie je jasné kto som. Môžem byť pokojne Viktor. Kučeravý jazdec. Ale ja som Viktória. Žena prepisujúca svoj už napísaný scenár. Nikdy by som nepovedala, že za tým chlapským prestrojením je toľko ženskosti. Po zosadnutí z motorky ťažkopádne kráčam späť do bežného sveta. Zatiaľ čo motor na parkovisku chladne, chladne s ním aj ženská odvaha urobiť krok vpred.
