Po víkende som pekne uležaný. Aj by som povedal, že ma bolí chrbát, no som z plastu a chrbát nemám. Možno mi maximálne stvrdla tuha. Monitory za priehradkou sa zapli a miestnosť zaplavuje čudesný zápach zmesky kávy, drahých parfumov a tlačiarenského ozónu. Len mňa a ten suchý kvet pri dverách si zatiaľ nikto nevšimol. Tlupa poisťovákov tu pobehuje v modrých oblekoch a bielych blúzkach. V tom sa otvoria dvere a nevyvetranú miestnosť prebudí vír vlhkého novembrového počasia.
,,Cap-kvap.“ Premočený dáždnik opúšťajú kvapky dažďa a nenápadne padajú na suché linoleum. ,
,Dobrý deň“, ozýva sa malou miestnosťou. Prvý klient si sadá za drevený dubový stôl a ďalší sedí na jednej z troch stoličiek oproti sŕkajúc minerálku. Ja, zababúšený v ľudských odtlačkoch behám po papieri hore a dolu. ,,Pán inžinier Drahomír...“ podpisujem.
Som jediný v miestnosti, kto vie, že si klient neumyl ruky. Ručičky na nástenných hodinách sa točia, vytvárajú špirálu času a ja tancujem foxtrot každým podpisom na papieri.
,,Pomóc,“ kričím. Som zmorený, ošúchaný s vyblednutým logom. Nikoho nezaujímam, no keď nepíšem, hádžu mnou a mne sa chce kričať. Nemôžem kričať. Lebo som pero. Erárne pero v poisťovacej kancelárii.
Občas pokukujem po tých sexi pozlátených pentelkách, ktoré ležia na zamatovej podstielke v darčekovej krabičke na stole. To je ale pre mňa iná liga. Na ne si nikto nebrúsi zuby. Na mňa áno. Kovový odpadkový kôš, ktorý čaká pod stolom. Len čo sa mi minie tuha skončím v ňom. Preto sa snažím nevzdorovať a v rukách klientov tancujem ladne, pretože každý tanec môže byť môj posledný.
