- Haaah, čo tak zrazu.
- Veď len chvíľočku
- Čo, zrazu som ti dobrý, áno?
- Veď ti nebudem zavadzať. Len tu pobudnem pod tvojou korunou.
- Nie, ty nechceš byť so mnou. Ty chceš moju pomoc. Tak to je.
- To určite nieeee. Len som chcel obdivovať tvoju krásu.
- Neklam aspoň sám seba. Máš ma za hlúpeho?
- Nie nemám čo si. Tak môžem?
- Nie, dosť už. Nenechám sa klamať. Prídeš len keď niečo potrebuješ. A robíte to všetci.
- Ja len....
- Ty len...Ty len si si myslel, že si pán všetkého a odrazu sa karta otočila však? Zisťuješ, že si slabý a závislý.
- No tak, prosím....
- Nepros. Ja ti už nepomôžem a ani ťa tu nechcem. Ani teba ani nikoho z vás.
- Ale čo sa tak paprčíš?
- Nepaprčím sa. Len som pridlho mlčal a teraz už nebudem ticho. Pridlho ste nás všetci zneužívali a nevážili si našu pomoc.
- Ale....
- Pssst. Už je neskoro. Slová sú zbytočné. Nemôžem zabudnúť. Nikto z nás, čo ešte zostal nezabudne.
- O čom to tu stále melieš?
- Ty nevieš?
- Nie, neviem!
- Skutočne? Skutočne ti mám pripomenúť, ako ste nám dlhé roky ničili rodinu? Ako ste stále chodili a chamtivo nám brali bratov, matky, deti... Bezohľadne ste ich brali viac a viac. Často len zo špásu. A potom ste odišli a my sme sa museli pozerať na to prázdno čo po nich zostalo. Sme smädní, máme suché listy a kôru a už nevládzeme.
- Ale to sa všetko utrasie neboj sa. Už na tom všetci pracujeme naozaj. Len ma tu nechaj prosím.
- Je neskoro človeče. Všetci ste sa prebrali neskoro. Myslíte na nás len preto, lebo viete, že nás potrebujete. Nemysleli ste na nás, keď ste stavali domy z našich príbuzných, keď ste sedeli na našich príbuzných, keď ste ich....ach....nemôžem to ani povedať...keď...keď...Keď ste nimi živili vaše pece a ich spaľoval ten hrôzostrašný oheň. Tak veľmi ste nám roky chceli ukázať, že sa nenecháte zatieniť, až ste zistili, že potrebujete byť zatienení.
- Prepáč nám to. Toto som si skutočne nikdy neuvedomil.
- Prepáčiť ti to môžem, aj zachrániť pred slnkom ťa môžem, ale ja a moja rodina nemôžeme za ľudí dýchať večne.
