Čas dospieť - napsala Viktória Jackuliaková Murínová

Stojím pri zelenom ošúchanom plote a spomínam si na domov, ktorý mi vytvárali babička s dedkom. Bol to iný domov než mi tvorili rodičia. Keď zavriem oči stále počujem ich hlasy. 

,,Jurko, poď uvarila som ti puding a čaj s medíkom,“ kričí na mňa láskavým hlasom babička. Hodím auto do pieskoviska a šibalsky sa rozbehnem smerom k záhradnému stolu, kde to rozvoniava láskou a dobrotami...
Túto scénku mám presne pred očami keď vidím babičkinu už zarastenú záhradku. Bol som chlapec a tu som strávil detstvo. 

Toto bolo moje detstvo. A teraz neprítomným pohľadom sledujem kedysi udržiavanú záhradu plnú života. 

Pri terase bol veľký záhon levandule a zrenovovaný záhradný stôl, nad ktorým sa rozjímala veľká odrastená jabloň. Po bokoch terasy bol kamenný chodníček a oproti záhon ruží a ľalií. Pri spomienke na to, koľkokrát v tých záhonoch skončila futbalová lopta mi trhlo kútiky do úsmevu. Hneď vedľa bol mini skleník, kde babka pestovala zeleninu. 

,,Ach, mala tie najsladšie paradajky.“ 

Zelený trávnik bol posiaty malými sedmokráskami a okrem blaženého ticha bolo počuť len bzukot čmeliakov a trepotanie motýlích krídel. Namiesto toho počujem hluk auta, ktoré ma vytrhlo z mojich spomienok. 

,,Dobrý deň,“ kričali realiťáci pri vystupovaní. 

,,Takže tento staručký dom chcete predať? No, cena asi nebude vysoká. Vyzerá to tu dosť zanedbane. Záhrada je zarastená a tá stará, suchá jabloň je akurát tak na vypílenie. Aj strechu a okná by bolo treba vymeniť,“ spustil jeden z realiťákov. Kráčal záhradou a domom a len hodnotil. Po vyplnení niekoľkých formulárov si páni urobili niekoľko fotografií, podali mi ruku a odišli. 

Stále nemôžem uveriť, že je koniec, že sa tohto vzdávame. Kým sme mali tento dom po starých rodičoch, mal som pocit, že sú tu stále s nami, akoby len odišli, ale vrátia sa. Teraz mám neuveriteľne zmiešané pocity. 

,,Robíme dobre?“ vŕta mi v hlave. Ešte raz idem na záhradu a snažím sa uštipnúť, aby som sa presvedčil, že toto nie je len sen. Nedarí sa mi. Sám viem, že nechať ho chátrať nemôžeme dopustiť a udržiavať ho v kondícií si nikto z nás nemôže dovoliť. 

Je to patová situácia. So zmiešanými pocitmi zatváram bráničku a odchádzam domov.
Hneď ráno mám telefonát, kde mi makléri oznamujú, že dnes poobede sa stretávame pri babičkinom dome. Máme kupca, ktorý má s kúpou naponáhlo. 

,,Tak skoro?“ vyletí zo mňa. Navonok sa upokojím a potvrdím si stretnutie. Srdce mi bije ako zvon. Hlavou mi preletí, že sme sa s babičkou a domom nestihli ani rozlúčiť. 

Po obede prídem na miesto, kde ma čakajú realitní makléri. Podpíšem nimi pripravené papiere a odovzdávam kľúče. V tom momente mi to dôjde. Je koniec. Už sa sem nevrátim. Do očí sa mi tlačia slzy, no plakať nebudem. Som chlap! Poslednýkrát sa ešte zahľadím na babičkinu záhradu, na ktorej sa podpísal zub času a opakovaným žmurknutím akoby som si ten obraz chcel vyfotografovať. Sadám do auta a odchádzam. 

Neviem sa zbaviť pocitu, že sme babičku zradili.

***

 
,,Juraj, keď budeš na odchode povedz. Zabalím ti nejaké zaváraniny aj pre Luciu.“ ,,Nie mami, nemusíš, máme doma toho dosť,“ odvetil som. 

,,Vieš aký je dnes deň?“ nadhodila mama. 

,,Áno viem. Dnes je rok, čo sme predali babkin dom. Ale nemysli na to a netráp sa.“ 

Dopil som kávu, vzal nútené zaváraniny a vyrazil som domov za mojou manželkou Luciou. Cestou v aute mi napadlo, že si cestu trošku predĺžim. Na križovatke som odbočil do dedinky, kde stál babkin dom. Ani neviem prečo. Možno zo zvedavosti. Dorazil som na miesto a zo strachom som vystúpil z auta. 

,,Stojím pred tým správnym domom?“ preletelo mi hlavou. Ako som tak stál z domu vyšla pani v strednom veku. 

,,Dobrý deň, hľadáte niekoho?“ ppýtala sa ma. 

,,Nie, ja len....Ja...Ja som len zablúdil už pôjdem, prepáčte.“ 

Nevedel som, čo mám povedať. Pani sa vrátila naspäť do domu. Ale už to nebol babkin dom. Fasáda bola nová, okná plastové a krov bol zdvihnutý. Záhrada bola plná nových rastlín a chýbala aj veľká, stará jabloň. 

Je zvláštne, že pocit, ktorého som sa tak bál, neprišiel. 

Necítim vôbec nič. 

Neviem čím to je, no čoskoro sa sám stanem otcom a teraz viem jedno. Že žiť v minulosti nám nikdy neponúkne budúcnosť, že rozlúčiť a neznamená zabudnúť a že vek nehovorí o dospelosti vôbec nič.