Keď som koncom leta prišiel na prázdniny k bratrancovi do Púchova, zobral ma medzi svojich kamošov. Doma som žiadnych nemal. Tam mi čas organizoval otec, ktorý sa sústredil na moju kariéru automobilového pretekára. Bavilo ma to, jasná vec. Ale na prahu dospelosti som chcel zažívať aj niečo iné. A tu sa to konečne dialo. Hneď ako ma bratranec predstavil a opísal, aký som pekelne dobrý šofér, získal som nových parťákov. Cítil som sa medzi nimi konečne ako plnohodnotný člen. Nikto ma nepoučoval, neorganizoval mi čas. Keď som niečo povedal, skutočne ma počúvali a moje príbehy z automobilových pretekov úplne žrali. „Toto musíme vidieť na živo. Zajtra o desiatej večer sa stretneme pred hotelom – buď tam načas, bude zábava!“ Toto bola moja príležitosť potvrdiť si svoju pozíciu v partii. Horel som nedočkavosťou a takmer celú noc som nespal. Prehrával som si v hlave, čo všetko im predvediem.
Stretli sme sa presne, ako bolo dohodnuté. Vyrazili sme na šialenú jazdu. Cez mesto 160-tkou, za mestom takmer 200. Na odľahlom parkovisku som driftoval a predviedol som im aj vymakaný burnout, z ktorého kolesá len tak skučali a cez dym nebolo vidieť ani na meter od auta. Boli ohúrení. „Ideme do Ilavy.“, zavelil šéf partie a už sme fičali. Zastali sme pred nejakou budovou. „Počkaj chvíľu a motor nechaj bežať.“
Za 10 minút už naskákali naspäť .
„Tak ukáž, či si pretekár aj na reálnych cestách a nielen na parkovisku!“
Bolo to vážne šialené. Nabral som rýchlosť. Dokonca nás začali naháňať policajti. Všetci sa rehotali a kričali na mňa, nech im ujdem. Auto vraj nemá majiteľa a značka je falošná, takže nikomu nič nehrozí. Húkačky sa približovali, no ja som zošliapol plyn a Mamut nesklamal – majáky sa začali vzďaľovať. Za pár minút sme preleteli okolo značky „PÚCHOV“.
Drift do prava, do ulice. Ostrá do ľava a už som polišov v spätnom zrkadle nevidel. Zdrhol som im. Nemali šancu. Takýto adrenalín som nezažil na žiadnych pretekoch.
Na druhý deň sme sa stretli a bavili sa na tom, ako si fízli ani neškrtli. Všetci boli zo mňa nadšení a ja som sa cítil skvele. Škoda, že som na konci týždňa už musel ísť domov.
Môj posledný školský rok bežal štandardne a keď sa preklopil do druhej polovice, bol som opäť v zabehnutých koľajach. Po tréningu som aj s otcom bezducho čumel na bedňu, keď sa zrazu na obrazovke objavil šéf našej púchovskej partie.
Na druhý deň sme sa stretli a bavili sa na tom, ako si fízli ani neškrtli. Všetci boli zo mňa nadšení a ja som sa cítil skvele. Škoda, že som na konci týždňa už musel ísť domov.
Môj posledný školský rok bežal štandardne a keď sa preklopil do druhej polovice, bol som opäť v zabehnutých koľajach. Po tréningu som aj s otcom bezducho čumel na bedňu, keď sa zrazu na obrazovke objavil šéf našej púchovskej partie.
„Čo robí v telke?“ pomyslel som si. Zachytil som iba posledné slová reportáže: „... polícia dolapila šéfa organizovanej skupiny, ktorá v auguste minulého roka vykradla policajný sklad s dôkazmi a odcudzila 5 kg čistého kokaínu zadržaného v akcii „Fúkač“. Mužovi hrozí až 10 rokov za mrežami. Polícia naďalej pátra po jeho spolupáchateľoch. “ Ďalší záber zachytával budovu, pred ktorou som v ten večer na nich čakal.
V duchu som zanadával: „Do frasa!“
V duchu som zanadával: „Do frasa!“
Zmeravel som a z tváre mi odišla všetka krv.
„Ako som mohol byť taký naivný?“
Keď ma otec zbadal, spýtal sa: „Čo ti je? Vyzeráš ako duch.“
A ja som vedel, že na prahu svojej dospelosti stojím pred najväčšou dilemou svojho života. Priznať farbu, alebo žiť do konca života s tajomstvom, ktoré ma bude pomaly zožierať z vnútra? Vôbec som netušil, čo mám robiť. Ani jedna z možností nevyzerala dobre.
Sklamal som všetkých. S kariérou je koniec. Otec to nedokázal rozdýchať. S bratrancom sa nerozprávam a z nadväzovania nových priateľstiev mám panický strach. Po pol roku ma pustili za dobré správanie na podmienku. Urobil som najväčšiu blbosť svojho života, no postavil som sa jej čelom a neľutujem to.
Z večera do rána sa z chlapca stal muž, ktorý si síce pokašľal život, no dokáže sa na seba pozrieť do zrkadla.
Kolesá môjho športiaku na chvíľu zaradili spätný chod, no teraz sa už opäť točia – pomaly, ale vpred.
Sklamal som všetkých. S kariérou je koniec. Otec to nedokázal rozdýchať. S bratrancom sa nerozprávam a z nadväzovania nových priateľstiev mám panický strach. Po pol roku ma pustili za dobré správanie na podmienku. Urobil som najväčšiu blbosť svojho života, no postavil som sa jej čelom a neľutujem to.
Z večera do rána sa z chlapca stal muž, ktorý si síce pokašľal život, no dokáže sa na seba pozrieť do zrkadla.
Kolesá môjho športiaku na chvíľu zaradili spätný chod, no teraz sa už opäť točia – pomaly, ale vpred.
