Nebezpečný, zlý a tajomný - napsala Viktória Jackuliaková Murínová

Nebezpečný, zlý a tajomný. Tak vníma spoločnosť človeka, ktorého pokožka je posiata obrazcami. Takto vnímajú ľudia Sáru. Ako nebezpečnú, zlú a tajomnú osobu. Niet sa čomu čudovať. Tetovanie bolo dlhé roky spájané s väzňami či kriminálnikmi. 

Len čo prejde po ulici, púta na seba pozornosť. Jej farebné obrazce po rukách, chrbte a krku sa prehliadnuť nedajú.
,,Prajem pekný deň,“ zdraví sa Sára susedke pri odomykaní svojho bytu. 

Ticho. Odzdravenie neprichádza. 

Sára sa nad tým nezamýšľa a ďalej odomyká dvere a vchádza dnu. Tomu, že priťahuje pohľady okolia neprikladá špeciálny význam. A na to, že sa jej susedia vyhýbajú si už zvykla. 

Odkopne svoje tenisky a vyzlečie si bundu. V byte, ktorý je stroho zariadený, nikdy nechýba čerstvá kytica ruží. Privonia si k nim a mieri do kúpeľne, kde nechá napúšťať vaňu aj s orientálnymi olejmi. Je to jej rituál, ktorý robí vždy keď príde domov uťahaná z práce.
Príde do kúpeľne, rozopne si priliehavé šedé šaty a nechá ich skĺznuť po svojom štíhlom tele až na zem. Odhalí tým galériu, ktorá sa rozjíma na jej pokožke. 

Od kolena až k bedrám sa jej prepletajú abstraktné geometrické tvary a na ľavej ruke sa vyníma jedna veľká holubica, ktorá letí z plameňov. Na druhej ruke sa snaží ďalšia holubica uniknúť z tŕnia ruží, ktoré akoby objímali celú jej ruku až po ramená. Medzi týmito výjavmi sú malé a zle čitateľné kaligrafické odkazy či čísla. Na chrbte sa zas vyníma obrovský strom života a kvet maku, ktorému odlietavajú lupene. Všetko to pôsobí tak živo a skutočne.
Len čo svoje obrazce namočí do teplej, olejovej vody uvoľní sa. Rukami si prechádza po svojich tetovaniach. Pre ňu to nie sú len nejaké tetovania. Je to príbeh. Príbeh, na ktorý nemôže zabudnúť a bola by najradšej keby sa nikdy nestal. 

Nánosy atramentu zväčša zakrývajú jej jazvy po požiari. Dve holubice jej majú pripomínať rodičov, ktorí pri tom požiari prišli o svoj život. A strom života zas nádej, o ktorú nikdy nesmie prísť. 

Vždy, keď si prejde prstom po holubici unikajúcej z plameňov, počuje ten zvuk. 

„Prásk, prásk.“

Drevo, ktoré sa rozpadáva v plameňoch a neznesiteľný štipľavý zápach dymu, ktorý zaplavil celé okolie domu. 

Mala len šestnásť rokov, keď bojovala o svoj holý život pred živlom. Svojim rodičom ho vybojovať už nedokázala. Práve táto trpkosť života ju motivovala vydať sa cestou záchranárky. A každé ráno, keď zamyká svoj byt, vie, že je odhodlaná zachrániť životy rodičom iných detí.
Nebezpečný, zlý a tajomný. Presne taký bol Sárin osud, s ktorým sa musela naučiť žiť.