Nevedel som, čo mám myslieť, tak som si ani nemyslel nič, pekáreň potrebuje múku, ja potrebujem peniaze, pozerám dopredu a takto to funguje. Niekto sa zase ozval
– Hej... Eric... pst. Toto ma už fakt vyrušilo, ja mám rutinu, prejsť cez pokojnú ulicu, kde nikto nekráča. Pozrel som okolo, stále som nič nevidel.
– Eric, Eric počkaj.
V tom momente som sa už zastavil, zlovestne šepkajúci vietor mi hodil do tváre smrad ulice kde nikto nekráča, na ulici kde okrem mna o takomto čase nikto nemá nohy na chodníku, pozrel som okolo a nič. O pár sekúnd som uvidel pohyb z povaly jedného domu, bol to netopier, pustil sa do temnoty nerytmickými údermi krídla vo vzduchu. Spravil polokruh okolo môjho vozíku a priniesol môj pozornosť hore na stlpy ulice šibeníc, a zastavil sa na nose obeseného človeka.
Každý deň chodím touto ulicou, vždy pozerám iba dopredu, ale dneska ten malý špekulant mi nacielil oči na ludí ktorý nekráčajú, teda na jedného na ktorom sa zastavil. Obesený mal na sebe vkusný kabát, cilinder a v krku okrem lana tabulku kde bolo napísané šarlatán. Jeho napuchnutá fialová hlava s mramorovími očami bol namierený na mna, bol to môj sused, Doktor Oswald Schlutz. Ako sa tu dostal? Co vykonal aby sa tu dostal? No teraz už je to asi jedno. Chcel som sa otočiť ale moje meno sa zase ozvalo na ulici
– Eric! Sused, čo ma tu ignoruješ ty špekulant?
– Doktor Schultz? Co tam vysíte?
– Teraz je to už jedno nie? Vykonal som niečo čo muselo byť vykonané, som nevynný ale to ma ne odobesí- Máte pravdu pane ale umm, ako umm ako sa rozprávate? Nevizeráte ani čerstvo obesene a ja si myslím, že naživo už vôbec...
– No, lebo niesom, zavesili ma tuto ešte pred obedom, počuvaj, vedel by si mi pomôct?
– Nato je už trošku neskoro nemyslíte si?
– No to samozrejme ale mám taký vedlajší problém, je to trápne trošku ja viem ale... zabudol vypnúť kúrenie, mohol by si prosím vyriešiť, nechcem odísť s dlhmi, moja dcéra si to nezaslúži
– Oh samozrejme pán Schultz, to je najmenej. Zobral som mu klúč od bytu pána Schultza z jeho vrecka a lútosť mi zabodol do srdca, bol to dobrý sused tak som ho spýtal
– Mince ste dostali pre rieku? – Oh ja nieverím v takých poverčivostiach, som doktor, človek racionality.
– V tomto momente neviem či dáva zmysel rozoberať čo je racionálne a čo nie, pre istotu si to zoberte, ak je to pravda tak si zaslúžite ten splav s Cháronom.
– Oh Eric, vážim si túto gestúru.
– Neni začo, odpočívajte v pokoji pán Schultz! Na toto už neodpovedal. Jeho tvár sa vrátil znova do toho mrtvého pohladu ako predtým, netopier zmizol, a sním aj pán Schultz. Chvílku som pozeral na ulicu, na svetelné stlpy ozdobené opustenými obalmi ludí. Vozík som zaparkoval pod pánom Schlutzom a začal som bežať, späť domov, sluboval som niečo pánovi Schlutzovi a ja to splním. Cesta bola výnimočne rýchla, ale dala mi chvílku aby som rozmýšlal. Co sa tu teraz vôbec udialo? Je to hriech? Bude mi niekto veriť? Mám sa nad tým vôbec filozofovať? Co sa stalo to sa stalo, možno by som to mal nechať pre seba.
Otvoril som dvere na chodbu, z dialky som uvidel že dvere do bytu pána Schultza boli otvorené, zbytočne som hrabal vo vrecku mrtvého človeka, panebože ako to mohlo vyzerať. Vkročil som a pán Schultz mal pravdu, kúrenie bolo zapnuté. Vypol som to, ako som slúbil, moje svedomie bolo čisté ako dlaň boháča.
Na stole ležala káva, neaké lektváre a noviny ktoré boli krásne nasvietené cez okno. Tragédia, terrorizmus roku, mesačné zasadnutie senátorov ukončil navždy konšpirátor, alebo ako ho pozná publikum, Doktor Oswald Schlutz s otrávením vína. Jed sa skladal z rôznych liekov ktoré kombinovane vonia florálne a kyslo, upozornujeme občanov aby ovoňali nápoje pred konzumovaním, nepoznáme všetkých nepriatelov doktora Schultza, budte opatrný.
Článok mi prezradil polovicu odpovedí na moje otázky, ale iba mi zvíšil zmätok, ten milý pán vedla môjho bytu, konšpirátor? Terorista? Nechcel som to uveriť. Ale nemal som čas na toto, nechal som vozík s drahou múkou pod mrtvým terroristom na ulici šibeníc, práve teraz to asi bol môj najväčší problém...
