Auto nabalené, malé deti vychystané – ide sa na návštevu k švagrovcom do Holandska. Mimochodom, je to jediná krajina, v ktorej som mala pocit, že by som tam dokázala žiť. Akurát tie obedy... Holanďania totiž neobedujú – teda, jedia na obed, ale nie teplé dvojchodové jedlo. Čiže – neobedujú. Polievočka, mäsko s ryžou a zemiačikmi – ako sú zvyknuté naše deti. Doma, v škole, všade. Ešte aj na výletoch si učiteľky dávajú špeciálne záležať na tom, aby mali deti teplý obed a zložito organizujú pauzy v exkurziách, aby našli reštauráciu, ktorá naraz obslúži 30 detí. Toto na našej krajinke veľmi oceňujem, že si na teplom obede dávajú záležať. Dokonca aj vláda dotuje obedy v školách, lebo teplé jedlo na obed je základ všetkého.
„Mami a čo tam budeme papať?“ Pýta sa Alex cestou. Už teraz mám z toho kŕče.
„Tak ako doma, Alexík, neboj, bude Ti chutiť“, klamem až sa práši a celú cestu rozmýšľam, ako to tam my prežijeme a dúfam, že moja úžasná holandská švagriná, ktorá je podľa mňa najtolerantnejší a najempatickejší človek na svete, sa nad nami zmiluje. „Polievka je základ“, počujem v duchu mamine slová.
Prvý deň náš však veľmi rýchlo vyviedol z omylu. Po výdatných raňajkách sme sa chystali na výlet. Holanďania s deťmi totiž nikdy nesedia doma. Sú vonku za akéhokoľvek počasia. Aj v ten deň mrholilo, ale ako povedal môj švagor: „Keby si tu čakala na slnečné počasie, nikdy von nevyjdeš.“
„ Beriem sendviče, ovocie aj nejaké oriešky pre deti, na obec“, oznamuje švagriná a ja v panike na muža, ktorý aj bez slov pochopil – „a to deti nebudú mať teplý obed?“
Nemali. Ani naši holandskí synovci, ani naše deti. Počas návštevy farmy, ktorá ponúkala skvelý labyrint v kukuričnom poli aj s odmenou pre toho, kto sa prvý dostane von, si na akékoľvek jedlo ani nespomenuli. Pozvoľna sme prešli k močariskám s prekážkami, kde sme sa brodili bosí blatom.
„Mamíííí, to je supeeer, pozri!“ Mamííí aj ja, aj ja!“ Obaja mi ukazujú kompletne zablatené chodidlá, skáču a výskajú od radosti, ako to len deti vedia v kalužiach.
Popoludní si vyčerpaní a plní energie zároveň sadáme na deku do trávy. Decká zjedli sendviče a ovocie s takou chuťou, ako žiadne teplé jedlo doma. A keď nám miestny farmár priniesol čerstvú mladú Goudu, mala som v tej chvíli pocit, že lepšie jedlo som nikdy v živote nejedla.
Muž sa na mňa pozrel s odhodlaním, že teraz to ide povedať.
„Opováž sa!“ Vykríkla som položartom, ale nedal sa zastaviť.
„No, Ty by si v tomto čase ešte len spratávala z obeda, však?“
„Beata, vieš aké slovenské slová som sa naučila ako prvé? Papučky a polievočka,“ smeje sa švagriná.
Po návrate domov som príhodu rozpovedala môjmu susedovi, Kanaďanovi ktorý sa tu oženil a žije na Slovensku už 25 rokov.
„Toto je asi jediná vec, na ktorú si tu u vás neviem zvyknúť. Aj so ženou sme sa kvôli tomu často hádali. Teplý obed. Bola schopná cez víkendy celé predpoludnie zabiť pri sporáku. Trvalo mi to, ale naučil som ju, že nikto, ani deti, nepotrebujú presne napoludnie zjesť polievku a mäso. Teplé obedy sme vynechali a nahradili ich výletmi a prírodou. Varíme, jasné, ale večer – všetci spolu, keď sme už doma a máme čas. Na teplú večeru aj na seba navzájom,“ vysvetlil mi v skratke celú záhadu teplého jedla Ben.
Sedím v práci a kolegyne ma volajú do našej korporátnej kantíny – na obed. Nejdem, priniesla som si z domu šalát a sendvič. Zistila som totiž ešte jednu vec. Po výdatnom slovenskom obede sa mi totiž spomalí trávenie, odkrví mozog a dve hodiny nie som schopná pracovať.
