Kráčam z obchodu s taškou plnou rohlíkov, šunky a lučiny, inými slovami: môj
plzenský základ prežitia. Marcové počasie zaisťuje, že je už dosť teplo na to, aby
som aj za západu slnka chodil po vonku len v ľahkej koženej bunde. Obloha naberá
sýty fialový odtieň a vzduch je plný tej typickej jarnej sviežosti. Každý nádych ma
prenáša späť v čase. Keď sme s kamarátmi počas karantény nevedeli čo od dobroty
a tak sme sa len túlali lužnými lesíkmi popri Čiernej vode. Vždy som so sebou nosil
svoj maskáčový bluetooth reprák a púšťal podmazy rôzneho druhu.
Zvykli sme si
chodiť vysedávať na rôzne móla. A tak sme našli náš obľúbený flek, ktorý sme velice
kreatívne nazvali “mólo”. “Mólo” ale nebolo všelijaké mólo, bolo ako Cadillac medzi
mólami. Asi trikrát väčšie, ako obyčajná rovná doska s ktorou sa uspokojila väčšina
rybárov. So zábradlím, operadlami na udice a luxusne veľkou lavičkou na ktorú sa
pohodlne zmestili štyria ľudia, aj keď sa v strede trošku prehýbala a z času na čas
sme už boli pripravení sa nedobrovoľne okúpať. Na podiv sa nikdy nezlomila. Tam
sme za hrania albumu “Let’s Rock!” od The Black Keys s ústami plnými žuvacieho
tabaku trávili skoro každý večer a rozmýšľali, či sa život niekedy vráti do normálu.
PĚT ZPŮSOBŮ DOBRÉHO PSANÍ PODLE ARITOTELA/ Vzpomínka vyvolaná vůní
