POSLEDNÝ KROK - NAPSAL MATÚŠ ŠIMONČIČ

“Nepúšťaj sa! Ešte vládzeš, len sa nepozeraj dole.” Ruky mi už nevládzu, nohy mám rozložené v neprirodzenej polohe. Som zadýchaný a cítim ako mi dochádzajú posledné kvapky sily. “Teraz, alebo nikdy,” povedal som si v hlave, pozrel sa na chyt asi osemdesiat centimetrov od mojej načiahnutej ľavej ruky, potom na môjho protivníka, ktorý je stále niekoľko krokov za mnou.
“Keď sa teraz zjebeš je po všetkom. Bude jedno aký si bol rýchly, ako dlho si trénoval. Všetko to bude jedno.”
“Ďakujem za uistenie,” odpovedám sám sebe v duchu. 

Zhlboka sa nadychujem, oči priklincúvam na posledný chyt, a so všetkou silou čo mi ostala skáčem smerom k nemu. Celý svet sa stráca a jediné čo ostáva v tomto vákuu je ten hold a moje levitujúce telo. Vidím ako sa k nemu moja načiahnutá dlaň pokrytá magnéziom približuje. 

“Ja to dám!” začal som jasať v duchu. “Ja to reálne dám! Nielen vyhrám majstrovstvá, ale aj zlomím rýchlostný rekord!” 

Moja ruka sa spája s holdom a moje prsty ho pevne obopínajú. Držím ho. Teda. Držím ho dokým nezacítim váhu svojho tela, ktoré sa podľa Newtonovho zákona začalo vracať spať k zemi. Behom zlomku sekundy cítim ako sa moje prsty kĺžu po úplne hladkom povrchu, strácajú kontakt s chytom a moje telo sa ako vrece zemiakov stáva beznádejnou obeťou gravitácie. 

“Je koniec. Dojebal som to,” hovorím si, kým padám. Sklamane zatváram oči a zmierujem sa so svojim osudom. Moje depresívne rozjímanie je prerušené, keď prestanem padať, všetky moje končatiny prudko trhne nadol a ostávam visieť vo vzduchu. Zaznie píšťala nasledovaná hlasom komentátora: “Diskvalifikovaný kvôli pádu!”
“Kurvafix, Matúš,” kričí na mňa môj istič Nadi. “Na čo si sa tak ponáhľal?” pokračuje kým ma pomaly spúšťa s zemi. Neodpovedám mu. Len zahanbene hľadím na pomaly približujúcu sa podlahu a rozmýšľam, prečo som sa neudržal. Neskôr, po vyhlásení víťaza v šatni sedím na lavičke a utieram si pot z tváre.
“No nevadí,” zaznie Nadirov hlas zo sprchy. “Išlo ti to super. Nabudúce sa tak neponáhľaj a budeš aj vládať ten climb dokončiť.” 

Ja ďalej len sedím a pozerám si na ruku, ktorá ma tak zradila.
“Ako to, že som sa len tak zošmykol? Všetkých ostatných chytov som sa držal bezproblémovo.” rozmýšľam. “Žeby som si zabudol omážovať ruku?” hovorím si v duchu. 

“Idem znovu!” prehlasujem nahlas.
“Drbe ti?” odpovedá Nadir. “Súťaž už skončila.”
“To je jedno,” odpovedám odhodlane “Ber lano. Ideme.” 

Po pár minútach lezenia a Nadirovích upozornení, aby som spomalil som znovu na poslednom kroku. Tentokrát som sa až tak neunavil a som si istý, že na cieľ doskočím a budem mať silu udržať sa. Pred tým ako skočím, ponorím ľavú ruku do vrecka s magnéziom okolo svojho pásu, nadýchnem sa a skáčem. Rovnaká situácia: vákuum, letím, dotýkam sa, chytám, cítim váhu tela, kĺžem, padám. 

“DO PIČE!” zahučal som visiac vo vzduchu. 

“Kašli už na to,” hovorí Nadir. “Si už unavený. Pome domov.” 

Na druhý deň sa vraciame do haly a všímam si, že súťažný climb ešte nezmontovali zo steny. Nielen to, ale vidím asi dvanásť-ročného chlapca ako sa vyškerene drží posledného holdu, zatiaľ čo mu mama na zemi vytešene tlieska.
“Ja to jebem,” hovorím Nadirovi rozčúlene. “Idem tam znovu.” 

Keď chlapec zlezie dole, pripájam si lano do popruhu a znovu začínam svoj vzostup. Rozhorčený a nabudený leziem akoby na tom visel môj holý život. Znovu stojím na predposlednom kroku, ponáram ruku do magnézia a skáčem. Vákuum, letím, dotýkam sa, chytám, cítim váhu tela a... ostávam o ruku zavesený na holde. Chvíľu neverím svojim zmyslom, tak sa naňho pozerám aby som sa presvedčil. Áno. Fakt sa držím. Prekvapivo ľahko. Ale kým sa naňho pozerám, všímam si, že vyzerá nejak inak ako včera. Vlastne, aj v ruke sa mi drží úplne ináč. 

Pozriem sa vľavo, na lezeckú dráhu protivníka. Jeho posledný hold, rovnaký ako môj, vyzeral z boku presne ako môj posledný včera vyzeral zospodu. A v tom mi to dochádza. Tí debili ho namontovali nesprávne! Museli si chybu dnes uvedomiť a napravili ju. Púšťam sa a kým ma Nadir pomaly spúšťa k zemi, si s úškrnom v duchu hovorím: “Víťaz medzinárodných majstrovstiev v horolezectve a nastoliteľ nového rýchlostného rekordu: Matúš Šimončič!”






Zadání:
PŘÍBĚH PODLE SCHÉMATU 

Někdo někam jde, něco tam zažije, jde tam druhý den (za kratší dobu) a potvrdí si to, jde tam za rok (za delší dobu) a zjistí, že vše bylo jinak.