24. února 2024

TÁRALKO - NAPSAL MATÚŠ ŠIMONČIČ

“Dobré ráno a zdrvím vás všetkých!” ozval sa prehnane nebudený a entuziastický hlas z kuchyne.
“Daj pokoj,” zamrmlal som si popod fúzy kým som ešte stále v polospánku s ťažkými viečkami kráčal dole schodmi. Nechápem jak môže mať furt takú dobrú náladu, toľko energie, hlavne takto skoro ráno. 
Vkročil som do kuchyne ku kávovaru, vytiahol čistú šálku a zvolil svoju stálu a jedinú voľbu ktorou je malé espresso. Počas tohoto celého procesu mi hovoril o nejakej búračke v Bratislave.
“No ne ty vole,” odpovedal som mu, “je viac pravdepodobné, že ťa trafí sedem bleskov po sebe, ako keby mala byť v Blave plynulá ranná premávka.” Vrčanie kávovaru ustalo, zobral som šálku a otočil sa k nemu. Ako vždy, na moju drzú odpoveď nereagoval a blabotal ďalej o tom, že mám byť opatrný na cestách a tak ďalej. Usadil som sa za jedálenský stôl a pomaličky som začal srkať horúcu kávu. On ďalej sedel na parapete a rozprával. Po takých piatich minútach som sa dozvedel všelijaké zaujímavosti, ktoré som už vtedy vedel, že doobeda zabudnem: rôzne intrigy celebrít, najnovšie prejavy našich skvelých politikov, aké má byť počasie a nejaké, ako im mama zvykne hovoriť, “Krimipičoviny”.
“No čo, nepustíme si niečo na nabudenie do dnešného dňa?” spýtal sa, keď bolo jasné, že mu došli témy.
“No, daj tam Supernauta od Sabbathu prosím ťa,” odpovedal som mu aj keď som vedel, že to vôbec nie je jeho štýl.
“Tak tu máme jeden z najobľúbenejších letných hitov desaťročia!” 
Panebože, ja tak nenávidím slovo ‘Hit’. A možno mi ani nevadí to slovo tak, ako to čo opisuje.
“Kedy prestali ľudia počúvať dobrú hudbu?” spýtal som sa do vetra.
“Tak tu je ‘abcdefu’ od GAYLE,” zahlásil. Hneď ako zahrali prvé tóny, ktoré boli podľa mňa vyvinuté v laboratóriu, aby v ľuďoch spôsobovali čo najviac hnevu, som sa postavil, podišiel k nemu a nenávistne naňho zazeral kým stále púšťal tú sračku.
“Na toto fakt nemám dneska nervy,” nahlas som oznámil a agresívne som ho vytrhol zo zásuvky. Keď moje uši naplnilo sladké ticho, sadol som si späť ku stolu a chytil si hlavu do dlaní. 
“Ja tak nenávidím, keď naši nechávajú pustené rádio,” vzdychol som si.