DOHODA - NAPSAL MATÚŠ ŠIMONČIČ

Šiel som po ulici a naraz niekto zavolal moje meno. Otočil som sa a srdce mi vrazilo až do hrdla. Bol to on. Stál tam úplne rovnako, ako všetky tie roky dozadu. Nie len mal ten istý čierny oblek s motýlikom a jemne vyblednutý plstený klobúk, ale jeho tvár neostarla ani o minútu. 

V chabo osvetlenej uličke sa chladný modrý svit mesiaca odrážal od jeho tmavej pleti a sochársky modeloval kontúry širokého, umelého, neúprimného úsmevu. Srdce mi búšilo, akoby som šprintoval o svoj holý život. Asi som aj mal. Miesto toho som ale stál prikovaný k vlhkému asfaltu s rukami vo vreckách. Snažil som sa vyzerať statočne. Pozeral som sa mu priam do očí. Tých istých očí, ktoré boli pred rokmi plné súcitu, priateľskosti a milosti, teraz zívali prázdnotou a apatiou. Snažil som sa to nedávať najavo, ale pred očami sa mi začalo robiť mdlo a lapal som po dychu. Moja pretvárka sa rozpadla v momente čo znovu prehovoril: “Pán Johnson, dlho sme sa nevideli.” 

V hlave mi napadli všetky možné nadávky a kliatby od výmyslu sveta, miesto nich mi ale hore krkom stúpla horká chuť žlče. Jednou rukou som sa rýchlo oprel o studenú tehlovú stenu a vyvracal sa na nejaké premočené kartónové krabice.

"Ale no tak, pán Johnson, takto sa zdraví starý priateľ?” 

Pristúpil ku mne, stále zohnutému a zadýchanému, z vrecka vytiahol vínovo bordový kapesník a ponúkol mi ho. Odhodil som jeho načiahnutú ruku.
”Nechaj ma na pokoj, ty netvor!” zvreskol som najhlasnejšie, ako som vládal. 

Vystrelil som späť na rovné nohy a začal od neho pomaly ustupovať. Jeho výraz sa nezmenil, vie že naňho nič nemám.
“Ja som svoju časť dohody splnil, pán Johnson. Teraz je rad na vás.” 

Pomaly som ustupoval ďalej. 

“Dohodu ruším! Choď späť do pekla a nechaj ma!”
“Takto to ale žiaľ nefunguje. Vedeli ste do čoho idete, keď ste podpísali tú zmluvu. Nastal váš čas zaplatiť.” 

Mal pravdu a ja som to vedel. Moje zastrašovanie bolo len márny pokus odložiť neodkladné. Len tak tam stal a pokojne pozoroval, ako sa mu vzďaľujem. Začala vo mne kvitnúť nádej. Že by ma nechal odísť? Vtom sa mu na tvári zas zjavil ten falošný úsmev a zazneli slová: 

“Ďakujem za vašu ochotu, pán Johnson, rád som vás znovu videl.” 

Hneď na to ma ohlušil zvuk klaksónu a moje videnie zahltila bieloba čelných svetiel kamiónu. Bolelo to len chvíľku.





Zadání
Začněte příběh větou: Šel jsem po ulici a najednou někdo zavolal mé jméno.