Električka - napsala Zuzana Bohunská

Jazdí nás tu veľa. Sme rôzne. Červené, zelené, žlté. Vozíme ľudí. Veľa. Tisíce denne. Mužov, ženy, deti, psi. Pravidelne nastupuje na Václavskom námestí mladík krásny ako Alan Delon. Vyfešákovaný, navoňaný. Každá slečna sa za ním obráti. „Toho rada vozím.“ Vždy nastúpi prednými dverami.
Zato zadnými dverami nastúpi, ušpinený, ušmudlaný pán, v deravých nohaviciach. Neumytý a o vôni sa nedá ale že vôbec hovoriť. Aj za ním sa obzerajú všetci. Najradšej by boli, keby vystúpil.„No, nazdar!“ 

Nastupujú deti zo základnej školy. Asi idú do Národného múzea. „Ešteže nemám uši. Praskli by mi bubienky!“ Revú, strkajú sa. Robia špinu a zmätok. Myslia si, že som veľký odpadkový kôš. Zaberú každý môj centimeter štvorcový a ostatní cestujúci akoby tam ani neboli. Píšu a kreslia po mne centrofixkami, které sa nedajú umyť. Tieto pomyselné vrásky mi zostávajú už navždy a zabávajú sa nich ešte aj ich deti.
Starší manželia s yorkshirom sa odvezú jednu zastávku na prechádzku do blízkeho parku. Pravidelne o pätnástej hodine.
Aj ľudia sú rôzni.

Původní vezre:

Jazdí nás tu veľa. Sme rôzne. Červené, zelené, žlté. Vozíme ľudí. Veľa. Tisíce denne. Mužov, ženy, deti, psi.
Pravidelne nastupuje na Václavskom námestí mladík krásny ako Alan Delon. Vyfešákovaný, navoňaný. Každá slečna sa za ním obráti. „Toho rada vozím.“ Vždy nastúpi prednými dverami.

Zato zadnými dverami nastúpi, ušpinený, ušmudlaný pán, v deravých nohaviciach. Neumytý a o vôni sa nedá ale že vôbec hovoriť. Aj za ním sa obzerajú všetci. Iba nie slečny. Ale z opačného dôvodu. Najradšej by boli, keby vystúpil.

„No, nazdar!“ Nastupujú deti zo základnej školy. Asi idú do Národného múzea. „Ešteže nemám uši. Praskli by mi bubienky!“ Bezstarostné deti.

Starší manželia s yorkshirom sa odvezú jednu zastávku na prechádzku do blízkeho parku. Pravidelne o pätnástej hodine.

Aj ľudia sú rôzni.