„Babička prišla, hurá! Budeš s nami spať? Budeme sa hrať? Arnak, Karak, autobus, žolíka?“ kričia z oboch strán tak ako vždy, keď prídem na návštevu. Dnes k tomu ešte pribudlo aj zvolanie:
„Babi, vieš, že v škole máme vši?“
Nó, teraz už to viem,“ odpovedala som im a v hlave mi blikla stará spomienka.
Písal sa rok 1991 a moja Zuzka ako žiačka štvrtej triedy sa zúčastnila štrnásť dní v škole prírode.
Prešli dva týždne a bol tu deň príchodu. Čakali sme u školy. Autobus dorazil a deti sa rozutekali k mamám a otcom. Ešte zobrať batožinu a hurá domov. Radosť zo zvítania prerušil hlas pani učiteľky. „Milí rodičia, mám pre vás nemilú novinku. U niektorých žiakov sa vyskytli vši. Prosím vás všetkých o dôslednú kontrolu vlasov všetkých detí a preventívnu dezinfekciu!“
To bola rana ako z jasného neba. V živote som sa s niečím takým nestretla.
Písal sa rok 1991 a moja Zuzka ako žiačka štvrtej triedy sa zúčastnila štrnásť dní v škole prírode.
Prešli dva týždne a bol tu deň príchodu. Čakali sme u školy. Autobus dorazil a deti sa rozutekali k mamám a otcom. Ešte zobrať batožinu a hurá domov. Radosť zo zvítania prerušil hlas pani učiteľky. „Milí rodičia, mám pre vás nemilú novinku. U niektorých žiakov sa vyskytli vši. Prosím vás všetkých o dôslednú kontrolu vlasov všetkých detí a preventívnu dezinfekciu!“
To bola rana ako z jasného neba. V živote som sa s niečím takým nestretla.
„Ako to vyzerá? Čo robiť?“ vírili mi v hlave otázky.
Nežili sme v dobe mobilovej ani internetovej. Šup ho rovno do lekárne, tam nám poradia.
Doma sa moja najhoršia predstava vyplnila. Boli tam. A nie málo. Dcéra vlasy dlhé po pás. „Nie! Nebudeme strihať!“
Doma sa moja najhoršia predstava vyplnila. Boli tam. A nie málo. Dcéra vlasy dlhé po pás. „Nie! Nebudeme strihať!“
V hlave mi bežali rôzne scenáre, ako na to. Vyčesať, umyť vlasy špeciálnym šampónom, vysprejovať a bude hotovo.
No, keď to nepomohlo ani po treťom absolvovaní celej zdĺhavej procedúry, prišlo k najhoršiemu. Vlasy museli ísť dole úplne na krátko. V priebehu pár minút sa z mojej princezničky stal chlapec.
„Viete dievčatá, to veru nie je vôbec zábavné, ak niekto dostane vši. Boj s tými malými potvorami je neľahký a nepríjemný, neraz aj dlhý“. A skôr ako som im vyrozprávala príbeh ich maminy, prezrela som im vlásky. Zatiaľ vyhrávame my, neželaný hosť nás tentokrát obišiel.
No, keď to nepomohlo ani po treťom absolvovaní celej zdĺhavej procedúry, prišlo k najhoršiemu. Vlasy museli ísť dole úplne na krátko. V priebehu pár minút sa z mojej princezničky stal chlapec.
„Viete dievčatá, to veru nie je vôbec zábavné, ak niekto dostane vši. Boj s tými malými potvorami je neľahký a nepríjemný, neraz aj dlhý“. A skôr ako som im vyrozprávala príbeh ich maminy, prezrela som im vlásky. Zatiaľ vyhrávame my, neželaný hosť nás tentokrát obišiel.
Původní verze:Nezvaný hosť
„Uf, dobre som došla!“
Bola to fuška z Bratislavy do Prahy.
Darmo, stará babka je stará babka. Ach, áno, aby ste vedeli o čom hovorím. Volám sa babka Zuzka a pochádzam z Bratislavy. Do Prahy jazdím za mojou česko-slovenskou rodinou, dcérou Zuzkou, zaťom Honzíkom a milovanými vnučkami Elinkou a Ladenkou. Je to ďaleko pre samotnú ženskú, ale vždy sa teším, keď „to dám“.
„Babička prišla, hurá! Budeš s nami spať? Budeme sa hrať? Arnak, Karak, autobus, žolíka?“ kričia z oboch stán. Visia mi na krku. A darmo im hovorím, že ma dolámu a ráno sa nepostavím. Pre ten pocit radosti a šťastia to stojí za to!
„Babička prišla, hurá! Budeš s nami spať? Budeme sa hrať? Arnak, Karak, autobus, žolíka?“ kričia z oboch stán. Visia mi na krku. A darmo im hovorím, že ma dolámu a ráno sa nepostavím. Pre ten pocit radosti a šťastia to stojí za to!
No, a dnes k tomu ešte pribudlo aj zvolanie: „Babi, víš, že ve škole máme vši?“
„Nó, teraz už to viem,“ odpovedala som im a v hlave mi blikla stará spomienka.
Písal sa rok 1991 a moja Zuzka ako žiačka štvrtej triedy sa zúčastnila pobytu v škole prírode. Prvý krát v živote odišla na potulky svetom sama. No, sama nie. Mala tam predsa pani učiteľky a spolužiakov. Vtedy ešte neboli mobily prirodzenou súčasťou života. A tak okrem dvoch pozdravov na korešpondenčných lístkoch, kde písala, ako sa má dobre a ako jej chýbame, sme viac nevedeli.
Prešli dva týždne a bol tu deň príchodu. Čakali sme u školy. Autobus dorazil a deti sa rozutekali k mamám a otcom. Ešte zobrať batožinu a hurá domov. Radosť zo zvítania prerušil hlas pani učiteľky. „Milí rodičia, mám pre vás nemilú novinku. U niektorých žiakov sa vyskytli vši. Prosím vás všetkých o dôslednú kontrolu vlasov všetkých detí a preventívnu dezinfekciu!“
To bola rana, ako z jasného neba. V živote som sa s niečím takým nestretla.
Písal sa rok 1991 a moja Zuzka ako žiačka štvrtej triedy sa zúčastnila pobytu v škole prírode. Prvý krát v živote odišla na potulky svetom sama. No, sama nie. Mala tam predsa pani učiteľky a spolužiakov. Vtedy ešte neboli mobily prirodzenou súčasťou života. A tak okrem dvoch pozdravov na korešpondenčných lístkoch, kde písala, ako sa má dobre a ako jej chýbame, sme viac nevedeli.
Prešli dva týždne a bol tu deň príchodu. Čakali sme u školy. Autobus dorazil a deti sa rozutekali k mamám a otcom. Ešte zobrať batožinu a hurá domov. Radosť zo zvítania prerušil hlas pani učiteľky. „Milí rodičia, mám pre vás nemilú novinku. U niektorých žiakov sa vyskytli vši. Prosím vás všetkých o dôslednú kontrolu vlasov všetkých detí a preventívnu dezinfekciu!“
To bola rana, ako z jasného neba. V živote som sa s niečím takým nestretla.
„Ako to vyzerá? Čo robiť?“ vírili mi v hlave otázky. Ako neboli mobily, nebol ani internet. Šup ho rovno do lekárne, tam nám poradia. Kúpili sme všiváčik, hrebienok menší ako moja dlaň s hustými zúbkami a Orthosan, spray na vlasy. Magistra poradila, ako na to a poď ho rovno domov.
Bohužiaľ, moja najhoršia predstava sa vyplnila. Boli tam. A nie málo. Dcéra vlasy dlhé po pás! Nebudem to celé opisovať, no výsledok bol taký, že Zuzka prišla o polovicu dĺžky jej krásnych vlnitých vláskov. Boj s tými malými potvorami sme vyhrali, no nebolo to len tak.
Aj takúto podobu môže mať nepozvaný hosť.
Aj takúto podobu môže mať nepozvaný hosť.
Původní verze:
Bola to fuška z Bratislavy do Prahy. Darmo, stará babka je stará babka.
Ach, áno, aby ste vedeli, o čom hovorím. Volám sa babka Zuzka a pochádzam z Bratislavy. Do Prahy jazdím za mojou česko-slovenskou rodinou, dcérou Zuzkou, zaťom Honzíkom a milovanými vnučkami Elinkou a Ladenkou. Je to ďaleko pre samotnú ženskú, ale vždy sa teším, keď „to dám.“
„Babička prišla, hurá! Budeš s nami spať? Budeme sa hrať? Arnak, Karak, autobus, žolíka?“ kričia z oboch stán. Visia mi na krku. A darmo im hovorím, že ma dolámu a ráno sa nepostavím.
„Babička prišla, hurá! Budeš s nami spať? Budeme sa hrať? Arnak, Karak, autobus, žolíka?“ kričia z oboch stán. Visia mi na krku. A darmo im hovorím, že ma dolámu a ráno sa nepostavím.
Pre ten pocit radosti a šťastia to stojí za to! No a dnes k tomu ešte pribudlo aj zvolanie: „Babi, víš, že ve škole máme vši?“
„Nó, teraz už to viem,“ odpovedala som im a v hlave mi blikla stará spomienka.
Písal sa rok 1991 a moja Zuzka ako žiačka štvrtej triedy sa zúčastnila pobytu v škole prírode. Prvý krát
Písal sa rok 1991 a moja Zuzka ako žiačka štvrtej triedy sa zúčastnila pobytu v škole prírode. Prvý krát
v živote odišla na potulky svetom sama. No, sama nie. Mala tam predsa pani učiteľky a spolužiakov. Vtedy ešte neboli mobily prirodzenou súčasťou života. A tak okrem dvoch pozdravov na korešpondenčných lístkoch, kde písala, ako sa má dobre a ako jej chýbame, sme viac nevedeli.
Prešli dva týždne a bol tu deň príchodu. Čakali sme u školy. Autobus dorazil a deti sa rozutekali k mamám a otcom. Ešte zobrať batožinu a hurá domov. Radosť zo zvítania prerušil hlas pani učiteľky:
Prešli dva týždne a bol tu deň príchodu. Čakali sme u školy. Autobus dorazil a deti sa rozutekali k mamám a otcom. Ešte zobrať batožinu a hurá domov. Radosť zo zvítania prerušil hlas pani učiteľky:
„Milí rodičia, mám pre vás nemilú novinku. U niektorých žiakov sa vyskytli vši. Prosím vás všetkých
o dôslednú kontrolu vlasov všetkých detí a preventívnu dezinfekciu!“
To bola rana, ako z jasného neba. V živote som sa s niečím takým nestretla. „Ako to vyzerá? Čo robiť?“ vírili mi v hlave otázky. Ako neboli mobily, nebol ani internet. Šup ho rovno do lekárne, tam nám poradia. Kúpili sme všiváčik, hrebienok menší ako moja dlaň s hustými zúbkami a Orthosan, spray na vlasy. Magistra poradila, ako na to a poď ho rovno domov.
Bohužiaľ, moja najhoršia predstava sa vyplnila. Boli tam. A nie málo. Dcéra vlasy dlhé po pás! Nebudem to celé opisovať, no výsledok bol taký, že Zuzka prišla o polovicu dĺžky jej krásnych vlnitých vláskov. Boj s tými malými potvorami sme vyhrali, no nebolo to len tak.
Aj takúto podobu môže mať nepozvaný hosť.
To bola rana, ako z jasného neba. V živote som sa s niečím takým nestretla. „Ako to vyzerá? Čo robiť?“ vírili mi v hlave otázky. Ako neboli mobily, nebol ani internet. Šup ho rovno do lekárne, tam nám poradia. Kúpili sme všiváčik, hrebienok menší ako moja dlaň s hustými zúbkami a Orthosan, spray na vlasy. Magistra poradila, ako na to a poď ho rovno domov.
Bohužiaľ, moja najhoršia predstava sa vyplnila. Boli tam. A nie málo. Dcéra vlasy dlhé po pás! Nebudem to celé opisovať, no výsledok bol taký, že Zuzka prišla o polovicu dĺžky jej krásnych vlnitých vláskov. Boj s tými malými potvorami sme vyhrali, no nebolo to len tak.
Aj takúto podobu môže mať nepozvaný hosť.
