“Kartou zaplatím,” povedal som, kým som jej ukázal matne striebornú kartičku.
“Budete chcieť aj tašku?”
“Nie, ďakujem,” odmietol som. Naložil som si nákup do ruksaku, pozdravil sa a vydal sa na parkovisko.
Keď som vyšiel z obchodu a pozrel sa na parkovisko, všimol som si nejakého divného týpka, ako sa mi obšmieta okolo auta. “Čo to je za feťáka?” spýtal som sa sám seba, kým som kráčal smerom k nemu.
Čím bližšie som bol, tým viac zvláštností som si všimol. Chlapík bol oblečený vo fraku, ako koncom devätnásteho storočia, okolo auta robil pomaličké kolečká a ohmatával ho, akoby sa ho snažil rozobrať holými rukami. Keď sa dostal k nárazníku, šokovane sa zastavil a uprene hľadel na značku. Ty vole ten musí byť veľmi zažraný do áut.
“Pomôžem vám nejako?” zvolal som, keď som od auta stál takých päť-šesť metrov.
“Neviete, komu patrí tento voz, pane?” spýtal sa ma zdvorilo.
“Mne,” odpovedal som, “je s nim podľa vás nie...”
“Ako sa opovažujete?” vyprskol. “Vývoju vozu, nepoháňaného koňmi som venoval celý svoj život a vy môj patent nielen ukradnete, ale ešte máte drzosť naňho capnúť môj podpis?” Vyzeral natoľko rozhorčene, že sa začal červenať a na čele mu navrelo zopár žíl.
“Pomôžem vám nejako?” zvolal som, keď som od auta stál takých päť-šesť metrov.
“Neviete, komu patrí tento voz, pane?” spýtal sa ma zdvorilo.
“Mne,” odpovedal som, “je s nim podľa vás nie...”
“Ako sa opovažujete?” vyprskol. “Vývoju vozu, nepoháňaného koňmi som venoval celý svoj život a vy môj patent nielen ukradnete, ale ešte máte drzosť naňho capnúť môj podpis?” Vyzeral natoľko rozhorčene, že sa začal červenať a na čele mu navrelo zopár žíl.
”To má byť nejaký výsmech?” pokračoval.
“J-ja...prepáčte a-ale ja, ehm no ja neviem o čom hovoríte...” odpovedal som zmätene.
“J-ja...prepáčte a-ale ja, ehm no ja neviem o čom hovoríte...” odpovedal som zmätene.
Naštvane ku mne pridupal: “Aby vám bolo jasné, pán...”
“Šimončič,” doplnil som.
“Pán Šimončič,” pokračoval, “ moji právnici vás budú kontaktovať.”
Zadání:
“Šimončič,” doplnil som.
“Pán Šimončič,” pokračoval, “ moji právnici vás budú kontaktovať.”
Chytil mi zápästie, a do dlane mi vložil malú papierovú kartičku.
“Prajem vám pekný večer,” povedal už celkom kľudný, otočil sa, kopol mi do auta a odkráčal do západu slnka. Omámene som naňho pozeral kým nezmizol z dohľadu, potom som sa pozrel na kartičku v ruke.
Henry Ford, vicepresident a general manager Ford Motor Company.
Zadání:
Vyberte nějakou známou historickou literární postavu a dosaďte ji do přítomnosti.
