Aj napriek tomu, že hlas má celkom roztrasený a postavu kŕčovito zhrbenú, jeho prejav zaujal. Všetky oči sústredeno sledujú pohyb jeho pier, ktorých reliéf pripomína piliny a pozornosť priťahujú aj zožltnuté zuby ich rečníka.
Rozpráva ďalej.
Hovorí a hovorí, ktovie kedy sa naposledy zastavil a ktovie kedy sa zastaví.
Hovorí a hovorí. O živote, o láske, o tom ako aj on býval dieťaťom a oči - oceán s temnou lunou mu sálou lietajú tak, že v obecenstve by sa nenašlo duše, ktorú nezazrel. Sedí tu už dlho. Tak dlho, že sám si nespomína. Tak dlho, že aj ostatní už zabudli. Aj to ho trápi, aj o tom sa zveril ušiam kolo seba. To je doba…
Hoc miesto, kde sedí pripomína nebo, a veru zem je mäkká ako obláčiky, občas začuje i anjelov, po chvíli ho začína bolieť zadok. Tak vstane a krúži sálou.
Vždy každým kruhom prejde 21 krokov. Ani viac, ani menej.
Raz, dva, tri, štyri, a hovorí a hovorí.
Päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať, o živote, o láske, o tom ako aj on býval dieťaťom.
Jedenásť, dvanásť, trinásť, štrnásť, pätnásť, šestnásť a publikum sústredene na ňom drží oči.
Sedemnásť, osemnásť, devätnásť, dvadsať, dvadsaťjeden a teraz odznova.
Jeden, dva, o živote, o láske, o tom, ako aj on kedysi dieťaťom bol.
A takto to chodí každý deň. Každý deň sedí a kráča a rozpráva o všetkom. Nikto ho nepozná lepšie ako publikum, dokonca ani on sám nie, veď sám seba už dávno stratil. Vtom studený pot, užiaľená spŕška smútku zaleje ho do olova.
Teraz beží. Beží do kruhu a zúfalo hľadá. Hľadá čo je dávno stratené, čo je dávno upomenuté, to čo dávno odpísali.
Prázdna biela miestnosť, prítomný len on a štyri steny, jeho verné publikum. Však stále nevie, kde je a čo hľadá. Tak padá na kolená, kŕč mu bolestivo sťahuje mimické svaly a po tej utrýznenej plastike oči, prameň, slzy ronia.
Kľačí, prosíka. Sťa by žobrák sa tento chudák doprosuje stenám, nech povedia mu, kto vlastne je.
No steny mlčia. I spojil by, bedár, ruky, nech vyjadrí úctu vyšším silám. No ako, keď snehobiele plátno zoviera ich v objatí seba samého?
Miestnosť stíchla.
Nepočuť ani dušu.
Nikto tu už dávno nebol. Ani mama, ani sestra, ktovie, či môj kocúr ešte žije.
Rosa krvi, z mojej pery pobozkala ľadovú zem a potom aj ja som na ňu dopadol. Jeden, dva, tri… to som ja, ten podivný syn.